Sedem regulérnych štúdiových albumov, dve koncertné dosky, desiatky kompilácií v rôznych štátoch sveta, päťdesiat miliónov predaných albumov, dvadsaťdeväť singlov, niekoľko celosvetových hitov a nesmrteľná perla Hotel California. To je dnes už legendárna rocková parta počujúca na meno The Eagles. Časopis Rolling Stone zaradil ich fenomenálny album Hotel California na 37. miesto medzi 500 najlepších albumov všetkých dôb a skupinu zaradil na 75. miesto v zozname 100 najlepších umelcov všetkých dôb. A kto je v „Íglsoch“ po celý ten dlhý čas plodnej existencie? Kto navždy spojil svoje meno s touto kapelou? Kto je autorom alebo spoluautorom drvivej väčšiny skladieb? Odoveďou je meno bubeníka a speváka Dona Henleyho, ktorý už takmer štyridsať rokov funguje v rozbúrených vodách šoubiznisu a navyše, je výnimočnou anomáliou medzi hviezdami rock and rollu. Jeho sólovú kariéru dokumentujú také klasiky ako Dirty Laundry, The Boys Of Summer, All She Wants To Do Is Dance, Sunset Grill alebo Not Enough Love In The World. A potvrdzuje to aj multiplatinový album The End Of The Innocence, ktorý mu vyniesol cenu Grammy v kategórii „Best Rock Vocal“.

O albume Long Road Out Eden sa hovorilo už pred desiatimi rokmi a teraz je konečne na svete. Ako ho s odstupom času hodnotíš?

Aby som ťa rochu poopravil, o albume sme začali rozmýšľať asi pred tromi, maximálne štyrmi rokmi a väčšina skladieb vznikla počas posledných rokov. Keď odišiel gitarista Don Felder, veci okolo albumu dostali trochu iný spád a ja som veľmi rád, že sa nám ho nakoniec podarilo vydať. Aj s odstupom jedného roka si myslím, že je to dosť dobrý album. Mohol by byť lepší, ale už sme ďalej nemohli čakať, a tak sa vydal v takej podobe, v akej je. Škoda, že sa tam nedostali ešte štyri skladby, ktoré sa nám nepodarilo včas dokončiť. Úprimne som však toho názoru, že to mohla byť len jedna doska a nie dvojalbum. Niektoré skladby nestoja zaveľa, nedal by som ich tam. Ale stratil som chuť presviedčať ostatných. Niektorí z nás mali mnoho skladieb a všetky ich chceli mať na albume. Bohužiaľ, je to len na škodu.

Objavila sa tu aj skladba How Long, ktorá je z vašich začiatkov. Je to tak?

Áno, dá sa dokonca vidieť na YouTube zo živého vystúpenia v Holandsku z roku 1973. Upozornili ma na to a ja som sa hneď bežal na ňu pozrieť. Bola to zabudnutá vecička, ktorú sme nikdy na žiadny album nedali, a tak si Glen zaspomínal a rozhodol, že tú skladbu urobíme. Ňou sa uzavrel pomyselný kruh, je to ako keď Beatles urobili na Anthology skladbu Free As a Bird. Proste sme sa dostali znovu na začiatok tým, že sa kruh uzavrel. Pravdepodobne je to náš posledný album a docielili sme to, že je na ňom niečo, čo znie ako z našich raných dôb. A navyše, táto skladba sa podobá skladbám Take It Easy a Already.

Album má charakteristický zvuk Eagles. Bol to zámer alebo to proste inak neviete?

To bol úmysel, aj keď možno povedať, že je to z našej strany intuitívna záležitosť. Treba to len tak cítiť. Asi sme sa v tomto vôbec nezmenili. Stále sme tí hudobníci zo sedemdesiatych rokov. Chceli sme ukázať, ako sa robia vokálne harmónie, a tak som prišiel s No More Walks in the Wood. Potom sme urobili Seven Bridges Road, ktorú ľudia naozaj milujú. O túto báseň som zakopol v Oxford Dictionary of American Poetry, pričom na mňa urobila veľký dojem – a tak vznikla táto skladba. Samozrejme, že niektoré veci sme urobili zámerne, ale ostatné je čisto intuitívna záležitosť. Naším cieľom bolo písať pesničky a nájsť pre ne čo najlepšie formy, zbory à cappela, a tak som prišiel s tradicionalistickým folkovým kúskom. Pri nahrávaní sme použili množstvo historických, ale aj exotických nástrojov, ako je duduk z Afganistanu, alebo tradičné sláčikové inštrumenty z Indie, sarangi. Chceli sme dosiahnuť akýsi pestrejší mix pesničiek, aranžmánov i konečného soundu. V samotnom skladaní sme vyzreli a nový materiál to len potvrdzuje, je naozaj vyzretejší a dospelejší.

Tri z tvojich skladieb na novom albume majú výrazný politický podtext. Ako vnímaš súčasné dianie vo svete?

Som maniak do správ. Čítam množstvo periodík, preto sa prirodzenou cestou dostali problémy spoločnosti aj do mojich skladieb. Bude zaujímavé sledovať reakcie ľudí. Tam vonku je naozaj bláznivý svet a ja ho sledujem z gauča. Myslím, že to, čo som chcel, som do tých skladieb aj dostal. Mám veľké obavy z budúcnosti našej planéty a došlo aj k sociálnej kritike, to sú texty v skladbách Long Road Out Eden a Frail Grasp on the Big Picture. Milujem písať tento druh skladieb. Myslím si, že je to ideálny protipól k tým sentimentálnym romantickým veciam, ktoré sú na albume. Na to je dobrý dvojdisk, ktorý ponúkol miesto aj na takéto kúsky.

Máte skvelé nové skladby, ale publikum na koncertoch bude chcieť počuť najmä staré známe veci. Akú dramaturgiu zvolíte na koncertoch?

Glenn navrhol, aby sme na koncertoch použili takú nezvyčajnú taktiku. Na záver hráme štyri nové skladby za sebou, ktoré však nie sú vždy rovnaké. Je zaujímavé sledovať reakcie ľudí, ktorí sú po starých známych flákoch rozbláznení a väčšinou s nadšením prijímajú aj nové skladby. Snáď sa dopracujeme k tomu, že zahráme aj celý dvojalbum naživo, lebo hoci milujem naše staré veci, bol by som naozaj rád, keby si ľudia zamilovali aj nový materiál, ktorý je dosť dobrý, nie? Som hrdý na to, čo sme ešte dokázali.

Pokračovanie v čísle 2/2009.

Autor článku: Martin Hoza